Najstaršie spoľahlivé doklady o existencii viniča hroznorodého máme z obdobia treťohôr. Za pôvodnú oblasť najstaršieho rozšírenia viniča sa považuje územie medzi Kaspickým a Čiernym morom, priľahlá časť Iránu, Afganistanu a Malej Ázie. Odtiaľto sa vinič rozšíril do Stredomoria, do strednej Európy prenikol z Grécka do Talianska a odtiaľ ďalej do Francúzska, Rimania ho rozšírili do povodí riek Rhôna, Mosel, Rýn a Dunaj. Najstaršie doklady o pestovaní viniča na Slovensku, známe vďaka archeologickým nálezom, pochádzajú z Malokarpatskej vinohradníckej oblasti - z vrchu Molpír pri Smoleniciach. Tieto najstaršie doklady o vinohradníckej činnosti naznačujú, že počiatky vinohradníctva na Slovensku sú staršie ako z rímskeho obdobia. Z obdobia, kedy naše územie obývali keltské kmene (5.-1. stor. pnl.), máme len málo nepresných a neúplných správ. Rímski autori spomínajú, že Kelti žijúci v oblasti Panónie pestovali vinič rodiaci kyslé víno. V období prenikania rímskej ríše do zadunajských oblastí sa pestovanie viniča zintenzívňuje, rímske posádky sa stali najväčšími pestovateľmi vína. Rímsky cisár Markus Aurélius Probus (276-282 nl.) dokonca nariadil rímskym légiám zakladať v Gálii a Panónii vinice. K prerušeniu pestovania viniča neprišlo ani po zániku rímskej ríše, z 5. storočia sú známe údaje o pestovaní vínnej révy v okolí dnešnej Viedne. 
Archeologické nálezy datovateľné do obdobia príchodu Slovanov do Karpatskej kotliny dokladajú, že títo pokračovali v staršej keltskej a rímskej vinohradníckej tradícii. Aj na Veľkej Morave malo vinohradníctvo, ako špecifický druh poľnohospodárstva, svoje pevné miesto. Pestovanie viniča má bohatú a vyspelú produkciu aj v poveľkomoravskom období 10.-11. storočia. Malokarpatská vinohradnícka oblasť sa sformovala do samostatnej produkčnej oblasti už v ranom stredoveku. V období prvej polovice 14. storočia bolo malokarpatské vinohradníctvo sformované do takej miery, že bolo schopné produkovať dostatok kvalitného vína, schopného presadiť sa aj na blízkych zahraničných trhoch - na Morave a v Čechách. Sformovanie produkčných oblastí a získanie odbytísk sa stalo novým impulzom pre ďalší rozmach vinohradníctva. Prvý priamy údaj o pezinskom vinohradníctve nachádzame v dohode z roku 1295 - v dohode medzi pezinskými grófmi Pavlom a Kozmom a trnavskými mešťanmi, majúcimi už dlhší čas vinohrady v pezinskom chotári.
Pestovanie viniča malo v hospodárskom živote Pezinka rozhodujúce postavenie. Pre prevažnú väčšinu obyvateľov znamenalo vinohradníctvo hlavný zdroj obživy, bolo hospodárskou základňou stredovekého mestečka i slobodného kráľovského mesta. Veľkým prínosom pre rozvoj malokarpatského vinohradníctva bol príchod nemeckých kolonistov v polovici 13. storočia, po tatarskom vpáde. Hostia, ako boli noví obyvatelia označovaní, priniesli zo sebou nové, vyspelejšie metódy spracovania viniča, sorty vína a zvykové vinohradnícke právo. Toto právo upravovalo ich povinnosti voči zemepánovi, práva a život vo vinohradoch. Vinohradníctvo malo v minulosti osobitné postavenie v štruktúre cechov a poľnohospodárskej výroby, bolo chápané ako špecializovaná poľnohospodárska práca s výraznými remeselnými črtami. Vinohradníci tvorili osobitné spoločenstvo - cech, riadiace sa osobitnými stanovami. V Pezinku sa s takýmto vinohradníckym združením stretávame v 15. storočí - v roku 1494 vzniklo Slávne Bratstvo cechu vinohradníckeho. Vzorom pri zakladaní bratstiev a organizovaní ich vnútorného života bola Pezinku i ďalším vinohradníckym mestám Malých Karpát Bratislava. Od bratislavského magistrátu mesto prevzalo aj spísané vinohradnícke štatúty. Prvé takéto pezinské vinohradnícke štatúty pochádzajú z roku 1585, v ďalších obdobiach sa podľa potreby menili a dopĺňali. Hlavným predstaviteľom vinohradníckej správy bol perecký majster (pereg, Bergmajster). Vo vinohrade bol tým, čím v meste richtár. Bol správcom i sudcom, dohliadal a kontroloval všetko dianie vo vinohradoch. Okrem iného sa musel starať o čistotu studní a ciest medzi vinohradmi, pokutoval zlodejov, stanovoval dennú mzdu pre kopáčov a v prípade potreby zodpovedal za špeciálny dozor nad robotníkmi vo vinohradoch Pri práci pomáhali peregovi hájnici, ktorí strážili vinice od jari do jesene.
Hlavným dozorcom nad mestskými vinicami a mestskými vínnymi pivnicami bol pivničný majster, označovaný v staršom období ako staviteľ vinohradov. Mestským úradníkom, ktorý mal prehľad o obchode s vínom bol tzv. vyťahovač sudov "fassziehermeister". Pomáhal mešťanom odpredávať víno kupcom z Uhorska i cudziny. Mal presné informácie o tom, kto, aké a koľko vína chce predať. Tiež zisťoval množstvo dorobeného vína, z ktorého sa odovzdával cirkevný desiatok a poplatok pre mestskú pokladnicu. Na zisťovanie množstva vína v sudoch slúžila špeciálna palica, tzv. vizír, podľa ktorej sa vypočítavalo množstvo vína v jednotlivých sudoch. Až v roku 1856 bol v Pezinku zriadený ciachový úrad, ktorý zodpovedal za evidenciu objemov sudov, ale tiež za správnosť ostatných mier a váh používaných v Pezinku. V chotári Pezinka vlastnili vinohrady miestni mešťania ako aj mešťania okolitých miest - Bratislavy či Trnavy. Majiteľom vinohradov bolo aj samotné mesto. Zisky z úrody v mestských viniciach spolu so ziskami z hôrneho ( daň z vína od majiteľov viníc) tvorili značnú časť príjmov mestského hospodárstva. Dopĺňal ich ešte výnos z cirkevného desiatku, ktoré si mesto prenajímalo od ostrihomského arcibiskupa. Privilégium kráľa Mateja II. z roku 1615,
ktorým sa Pezinok stal slobodným kráľovským mestečkom, myslelo aj na miestnych vinohradníkov. Mesto a mešťania dostali právo výčapu, panovník si tiež vyhradil právo vyčapovať ročne 100 okovov vlastného vína, rešpektoval však cenu určenú mestom. Zaviazal sa tiež, že v čase fungovania mestskej viechy sa jeho víno čapovať nebude. Ďalším opatrením, ktoré podporovalo odbyt pezinského vína bol zákaz dovozu cudzieho vína do Pezinka. Platil pre všetkých meštanov a obyvateľov mesta. Tieto výsady by boli len málo platné, keby susedná Cajla, poddanská dedina pezinského hradu, predávala víno lacnejšie. Preto privilégium Mateja II. nariadilo obyvateľom Cajly čapovať víno za takú istú cenu ako v meste. Okrem toho sa do Cajly nesmelo dovážať cudzie víno a v čase vyvesenia pezinskej mestskej viechy bolo čapovanie vína v Cajle zakázané. Najväčší rozkvet dosiahlo malokarpatské vinohradníctvo v období od druhej polovice 16. storočia do začiatku 18. storočia. "Vďaka" tureckým vojnám sa stratila konkurencia lacných vín z južných oblastí Uhorska, postupom Turkov do centrálnych území kráľovstva získala oblasť Malých Karpát takmer výlučné postavenie v pestovaní viniča a dorábaní vína. 18. storočie znamenalo koniec obdobia rozkvetu malokarpatského vinohradníctva. Vytlačenie Turkov z Uhorska, obnova ekonomiky Dolnej zeme, zníženie vývozných možností do oblastí, ktoré patrili v predchádzajúcom období k hlavným odberateľom, sú faktory, ktoré ovplyvňovali v tomto období vývoj vinohradníctva. Krízu však neprehlbovali len vonkajšie okolnosti, prispievali k nej aj zastaralé spôsoby pestovania viniča, dorábania a ošetrovania vína. V roku 1890 napadla pezinské vinohrady fyloxéra. Mestu sa s týmto problémom podarilo definitívne vysporiadať až v rokoch 1911-1913 dovozom podpníkov z Ameriky. Rovnako ako v predchádzajúcich obdobiach, združovali sa vinohradníci aj v 20. storočí do spoločenstiev napomáhajúcich rozvoju vinohradníctva a predaju vína. Vinohradnícke bratstvá, cechy a obce vystriedali spolky a družstvá. Výsledkom spolupráce pezinských vinohradníkov bolo založenie Slovenského vinohradníckeho družstva v roku 1935. Pri svojom vzniku malo družstvo 457 členov s 1214 podielmi, v roku 1948 to bolo už 2101 členov, vlastniacich 6361 podielov v hodnote 100 Kčs. Pivnice a výrobné priestory malo SVD v Pezinskom zámku. Družstvo spracúvalo a distribuovalo zhruba 1/3 vinárskej produkcie mesta (asi 5000 hl) a zaniklo včlenením do Slovenských vinárskych závodov v roku 1951.
Spracované podľa:
Baďurík, J.: Malokarpatské vinohradníctvo v 16. storočí.Bratislava 1990.
Dubovský, J.: Peripetie slobody. Pezinok 1997.
Dubovský, J. a kol.: Dejiny Pezinka. Bratislava 1982.
História výrobkov:
Archeologické nálezy datovateľné do obdobia príchodu Slovanov do Karpatskej kotliny dokladajú, že títo pokračovali v staršej keltskej a rímskej vinohradníckej tradícii. Aj na Veľkej Morave malo vinohradníctvo, ako špecifický druh poľnohospodárstva, svoje pevné miesto. Pestovanie viniča má bohatú a vyspelú produkciu aj v poveľkomoravskom období 10.-11. storočia. Malokarpatská vinohradnícka oblasť sa sformovala do samostatnej produkčnej oblasti už v ranom stredoveku. V období prvej polovice 14. storočia bolo malokarpatské vinohradníctvo sformované do takej miery, že bolo schopné produkovať dostatok kvalitného vína, schopného presadiť sa aj na blízkych zahraničných trhoch - na Morave a v Čechách. Sformovanie produkčných oblastí a získanie odbytísk sa stalo novým impulzom pre ďalší rozmach vinohradníctva. Prvý priamy údaj o pezinskom vinohradníctve nachádzame v dohode z roku 1295 - v dohode medzi pezinskými grófmi Pavlom a Kozmom a trnavskými mešťanmi, majúcimi už dlhší čas vinohrady v pezinskom chotári. Pestovanie viniča malo v hospodárskom živote Pezinka rozhodujúce postavenie. Pre prevažnú väčšinu obyvateľov znamenalo vinohradníctvo hlavný zdroj obživy, bolo hospodárskou základňou stredovekého mestečka i slobodného kráľovského mesta. Veľkým prínosom pre rozvoj malokarpatského vinohradníctva bol príchod nemeckých kolonistov v polovici 13. storočia, po tatarskom vpáde. Hostia, ako boli noví obyvatelia označovaní, priniesli zo sebou nové, vyspelejšie metódy spracovania viniča, sorty vína a zvykové vinohradnícke právo. Toto právo upravovalo ich povinnosti voči zemepánovi, práva a život vo vinohradoch. Vinohradníctvo malo v minulosti osobitné postavenie v štruktúre cechov a poľnohospodárskej výroby, bolo chápané ako špecializovaná poľnohospodárska práca s výraznými remeselnými črtami. Vinohradníci tvorili osobitné spoločenstvo - cech, riadiace sa osobitnými stanovami. V Pezinku sa s takýmto vinohradníckym združením stretávame v 15. storočí - v roku 1494 vzniklo Slávne Bratstvo cechu vinohradníckeho. Vzorom pri zakladaní bratstiev a organizovaní ich vnútorného života bola Pezinku i ďalším vinohradníckym mestám Malých Karpát Bratislava. Od bratislavského magistrátu mesto prevzalo aj spísané vinohradnícke štatúty. Prvé takéto pezinské vinohradnícke štatúty pochádzajú z roku 1585, v ďalších obdobiach sa podľa potreby menili a dopĺňali. Hlavným predstaviteľom vinohradníckej správy bol perecký majster (pereg, Bergmajster). Vo vinohrade bol tým, čím v meste richtár. Bol správcom i sudcom, dohliadal a kontroloval všetko dianie vo vinohradoch. Okrem iného sa musel starať o čistotu studní a ciest medzi vinohradmi, pokutoval zlodejov, stanovoval dennú mzdu pre kopáčov a v prípade potreby zodpovedal za špeciálny dozor nad robotníkmi vo vinohradoch Pri práci pomáhali peregovi hájnici, ktorí strážili vinice od jari do jesene. Hlavným dozorcom nad mestskými vinicami a mestskými vínnymi pivnicami bol pivničný majster, označovaný v staršom období ako staviteľ vinohradov. Mestským úradníkom, ktorý mal prehľad o obchode s vínom bol tzv. vyťahovač sudov "fassziehermeister". Pomáhal mešťanom odpredávať víno kupcom z Uhorska i cudziny. Mal presné informácie o tom, kto, aké a koľko vína chce predať. Tiež zisťoval množstvo dorobeného vína, z ktorého sa odovzdával cirkevný desiatok a poplatok pre mestskú pokladnicu. Na zisťovanie množstva vína v sudoch slúžila špeciálna palica, tzv. vizír, podľa ktorej sa vypočítavalo množstvo vína v jednotlivých sudoch. Až v roku 1856 bol v Pezinku zriadený ciachový úrad, ktorý zodpovedal za evidenciu objemov sudov, ale tiež za správnosť ostatných mier a váh používaných v Pezinku. V chotári Pezinka vlastnili vinohrady miestni mešťania ako aj mešťania okolitých miest - Bratislavy či Trnavy. Majiteľom vinohradov bolo aj samotné mesto. Zisky z úrody v mestských viniciach spolu so ziskami z hôrneho ( daň z vína od majiteľov viníc) tvorili značnú časť príjmov mestského hospodárstva. Dopĺňal ich ešte výnos z cirkevného desiatku, ktoré si mesto prenajímalo od ostrihomského arcibiskupa. Privilégium kráľa Mateja II. z roku 1615, ktorým sa Pezinok stal slobodným kráľovským mestečkom, myslelo aj na miestnych vinohradníkov. Mesto a mešťania dostali právo výčapu, panovník si tiež vyhradil právo vyčapovať ročne 100 okovov vlastného vína, rešpektoval však cenu určenú mestom. Zaviazal sa tiež, že v čase fungovania mestskej viechy sa jeho víno čapovať nebude. Ďalším opatrením, ktoré podporovalo odbyt pezinského vína bol zákaz dovozu cudzieho vína do Pezinka. Platil pre všetkých meštanov a obyvateľov mesta. Tieto výsady by boli len málo platné, keby susedná Cajla, poddanská dedina pezinského hradu, predávala víno lacnejšie. Preto privilégium Mateja II. nariadilo obyvateľom Cajly čapovať víno za takú istú cenu ako v meste. Okrem toho sa do Cajly nesmelo dovážať cudzie víno a v čase vyvesenia pezinskej mestskej viechy bolo čapovanie vína v Cajle zakázané. Najväčší rozkvet dosiahlo malokarpatské vinohradníctvo v období od druhej polovice 16. storočia do začiatku 18. storočia. "Vďaka" tureckým vojnám sa stratila konkurencia lacných vín z južných oblastí Uhorska, postupom Turkov do centrálnych území kráľovstva získala oblasť Malých Karpát takmer výlučné postavenie v pestovaní viniča a dorábaní vína. 18. storočie znamenalo koniec obdobia rozkvetu malokarpatského vinohradníctva. Vytlačenie Turkov z Uhorska, obnova ekonomiky Dolnej zeme, zníženie vývozných možností do oblastí, ktoré patrili v predchádzajúcom období k hlavným odberateľom, sú faktory, ktoré ovplyvňovali v tomto období vývoj vinohradníctva. Krízu však neprehlbovali len vonkajšie okolnosti, prispievali k nej aj zastaralé spôsoby pestovania viniča, dorábania a ošetrovania vína. V roku 1890 napadla pezinské vinohrady fyloxéra. Mestu sa s týmto problémom podarilo definitívne vysporiadať až v rokoch 1911-1913 dovozom podpníkov z Ameriky. Rovnako ako v predchádzajúcich obdobiach, združovali sa vinohradníci aj v 20. storočí do spoločenstiev napomáhajúcich rozvoju vinohradníctva a predaju vína. Vinohradnícke bratstvá, cechy a obce vystriedali spolky a družstvá. Výsledkom spolupráce pezinských vinohradníkov bolo založenie Slovenského vinohradníckeho družstva v roku 1935. Pri svojom vzniku malo družstvo 457 členov s 1214 podielmi, v roku 1948 to bolo už 2101 členov, vlastniacich 6361 podielov v hodnote 100 Kčs. Pivnice a výrobné priestory malo SVD v Pezinskom zámku. Družstvo spracúvalo a distribuovalo zhruba 1/3 vinárskej produkcie mesta (asi 5000 hl) a zaniklo včlenením do Slovenských vinárskych závodov v roku 1951. Spracované podľa:
Baďurík, J.: Malokarpatské vinohradníctvo v 16. storočí.Bratislava 1990.
Dubovský, J.: Peripetie slobody. Pezinok 1997.
Dubovský, J. a kol.: Dejiny Pezinka. Bratislava 1982.
História výrobkov:
